Radšej po 14 rokoch ako nikdy

10. prosince 2017 v 21:54 | Sciptula
Do takého krásneho rána som sa túto zimu asi ešte neprebudila. Za prvé som bola vyspatá a za druhé spokojná, že sa nemusím nikam náhliť (a že moje vlasy sú umyté a že budem všetko stíhať a že budem extrémne produktívna).
Včera sa moja snaha v online svete nestretla so žiadnou odozvou a tak som si sama popíjala varené víno. Popritom som si precvičovala masérske hmaty na blížiace sa skúšky na medovníkovom ceste.

Spoza rohu sa s polozavretými očami prišuchtal oco. Vyzeral tradične, ako každé iné ráno. Jedna pyžamová nohavica akokeby už chcela leto,slniečko a pláž. Bola nesúmerne vykasaná dobreže nie až nad koleno. A tá druhá pyžamová nohavica si užíval zimnú lyžovačku. Gravitácia ju držala úplne pri zemi.
Vlasy, alebo teda ich zbytok, mu odstávali od hlavy ako Wolverinovi. A hoci bola nedeľa ráno , tato sa pýšil niekoľkodňovým strniskom. Týmto škrabadlom sa hneď rozhodol pohladiť mamku. No proste vianočná idylka !

"Dominik, odkedy tu máš toto znamienko ?"s hrozivým výrazom sa priblížil k nevinnému bratovi.
Mamka prevrátila očami a radšej nič nepovedala.
"Presne 13 rokov a 363 dní," odpovedala som .

Nie, nie som chodiaca kalkulačka. To sa len nezadržateľne blížia jeho narodeniny a ja som mu ešte nestihla upiecť Krtkovu tortu ...
 

Návrat do doby kamennej

3. prosince 2017 v 11:59 | Sciptula
Vždy som rada počúvala o tom, ako sa žilo v dobách dávno minulých. V dobách keď žili dinosauri a vyrastali moji rodičia. Netušila som však, že sa mi v mojom živote o chvíľu naskytne príležitosť si niečo také vyskúšať na vlastnej koži.
Bola obyčajná sobota. No nie tak celkom obyčajná. Začala som (dúfam úspešne) rozbiehať vo svojom živote marketingovú kariéru. Čo keď farmácia nie je nič pre mňa ? Čo keď som mala ísť úplne iným smerom ?

Pripadá rekvalifikácia v mojom prípade do úvahy ? Potrebujem to vôbec študovať ? Nemôžem sa učiť za pochodu a všetko si vydrieť od podlahy ? Toto a mnoho iného mi bežalo hlavou. Každopádne to beriem ako dobrú skúsenosť do života, nech to už dopadne ako chce.

Prečo som začala rozprávať o niečom, čo už len z princípu k fungovaniu potrebuje elektrinu ? Aby sme dokázali pochopiť prejavy beznádeje a zúflastvá, ktoré ma neskôr postihli, musela som začať úplne od samého začiatku.

Krátko po siedmej hodine
Na celej zemi (a.k.a. v odľahlom kúsku zeme na Orave) sa rozhostila tma a ticho. Lampy na ulici, ktoré väčšinou aj tak nešli, nesvietili kvôli nedostatku životodarnej energie vo svojich kábloch. Stíchli všetky legálne, aj nelegálne dielne. Deti, inak neskazené sociálnymi sieťami, sa prekvapene obzerali po okolí, kvôli tomu že bodové LED osvetlenie v ich nadupaných domoch prestalo ostro osvetľovať všetko, čo ich rodičia nahanobili.

Sedem hodín a tridsaťdva minút
Začal mi vibrovať telefón."Kde si ?" ozvalo sa. Začali ma hľadať dosť neskoro.

Sedem hodín a štyridsaťpäť minút
So závanom studenej zimy a tmy som vošla do obradnej siene. Všade samé sviečky. Zatiahnuté závesy dodávali tomu ponurému miestu ešte strašidelnejší charakter. Na lesklej platni s uhlopriečkou 102 cm sa určite pomaly začínali tvoriť pavučiny. Z fotografií sa na mňa dívali zdeformované tváre, ktoré kvôli mihotavému svetlu sviečok vyzerali ako z hororu.

Sedem hodín a štyridsaťsedem minút
Začali sme kontrolovať zásoby jedla. Počítame ako dlho vydržíme s momentálnym stavom na sklade, ak táto večná tma zima nikdy nezmizne.

Sedem hodín a štyridsaťosem minút
"Čo budeme robiť, keď nám dôjdu zásoby jedla ?" opýtal sa chlapec veliteľky ležiacej na pohovke.
"Ešte stále je tu dosť ľudí na zjedenie" odpovedala som mu hrôzostrašným hlasom. Ďalší chlapec, ktorý sedel neďaleko odo mňa sa posunul bližšie k dverám.
"A potom ? Potom nasleduje recyklácia," odpovedal si sám.

Sedem hodín a päťdesiat minút
Začína nám to tu liezť na hlavu...

Upadla som do bezsenného spánku. Ale len do chvíle keď elektrina naskočila a chlapec sediaci pri dverách sa s očividnou úľavou vybral na toaletu.

Veci ktoré sme počas výpadku elektriny robili : rozprávali sa, tancovali, spievali, hrali na harmonike, rozprávali si vtipy, čítali si z knihy Volanie divočiny, hľadali zápalky, hľadali náhradné baterky, kričali pri zjavení sa obludy (ktorá bola náš vlastný otec), utekali k oknu, pozerali sa von a rozmýšľali prečo je tam tak vidno.




11/10/2017

19. listopadu 2017 v 22:16 | Sciptula
Neviem či bude mať náš príbeh pokračovanie.
Neviem či bude mať vôbec nejaké kapitoly.
Viem, že dnešným dňom náš príbeh začal.

Ahoj, máš ešte voľné miesto ?
 


Raz, dva tri, raz, dva, tri, cigarety

14. října 2017 v 19:24 | Sciptula
Dnes šoféruješ ty !
Nie, dnes šoféruješ ty !
Tak si na to strihneme ?
Dobre, raz, dva ...
(Kopne do seba celý pohár.)
Ja som už vypila, takže to zostáva na tebe.

Metaforicky povedané

1. října 2017 v 19:52 | Sciptula
Dlhý biely keramický nôž som zarezala hlboko do mäsa. Čepeľ sa leskla vo vzdcuchu, presne ako porcelánové zuby Poliaka, keď nám ho na trhu predával. Necítila som žiaden odpor. A prečo aj ? Odrezala som všetky časti, ktoré by mohli spôsobiť predčasnú (a nechcenú) návštevu pohotovosti.

"Poď sem," zavolala som na svojho brata. Vykasala som mu rukávy, lebo som vedela, čo táto práca obnáša. Do ruky som mu vložila vražedný nástroj. Bola som hrdá. Na to, že nie je žiaden slaboch. Že sa tejto úlohy zhostil ako ozajstný chlap.

"Musíš to robiť takto, inak budú trpieť ušné bubienky všetkých susedov."

Nie, nie som žiadny sadista ani kanibal. Jednoducho myslím na to, že keď dáte deťom tĺčik na mäso, tak pri klepaní rezňov zobudia každého v okruhu desiatich kilometrov. U nás doma sa nedeľný obed pripravuje už v sobotu. V sobotu večer.
Rozohnal sa a udrel. Potom znova. Krv nestriekala.
"Poď sa pozrieť, vyerá to ako noha,"rozplýval sa nad zdeformovanou kôpkou svalu. "Tuto to má akože prsty, a tu dohora by bolo stehno." Fúha, jeho predstavivosť nemá hraníc.
"Vieš o tom že je to kuracie prsíčko že ?" opýtala sa ustarostená mama, ktorá ku nám stála otočená chrbtom. Obaja som zborovo/zhodne/súrodenecky prevrátili očami. "To bola metafora ! Iba obrazne povedané. On vie že to nie je noha," zúfalstvo v mojom hlase bolo hmatateľné.

"Aj tak neviem čo je metafora,"zaklincoval malý.

"A kde má vlastne sliepka prsia?"opýtal sa pomedzi jeho nájazdy na drevený lopár.
"Predsa tam, kde dáva kuriatkam mliečko," odpovedala som len tak na pol úst.
A zrazu sme mali v dome málo záchodov. On predsa nemôže za to že stavbu kurského tela ešte nemali.

Další články