Návrat do doby kamennej

3. prosince 2017 v 11:59 | Sciptula
Vždy som rada počúvala o tom, ako sa žilo v dobách dávno minulých. V dobách keď žili dinosauri a vyrastali moji rodičia. Netušila som však, že sa mi v mojom živote o chvíľu naskytne príležitosť si niečo také vyskúšať na vlastnej koži.
Bola obyčajná sobota. No nie tak celkom obyčajná. Začala som (dúfam úspešne) rozbiehať vo svojom živote marketingovú kariéru. Čo keď farmácia nie je nič pre mňa ? Čo keď som mala ísť úplne iným smerom ?

Pripadá rekvalifikácia v mojom prípade do úvahy ? Potrebujem to vôbec študovať ? Nemôžem sa učiť za pochodu a všetko si vydrieť od podlahy ? Toto a mnoho iného mi bežalo hlavou. Každopádne to beriem ako dobrú skúsenosť do života, nech to už dopadne ako chce.

Prečo som začala rozprávať o niečom, čo už len z princípu k fungovaniu potrebuje elektrinu ? Aby sme dokázali pochopiť prejavy beznádeje a zúflastvá, ktoré ma neskôr postihli, musela som začať úplne od samého začiatku.

Krátko po siedmej hodine
Na celej zemi (a.k.a. v odľahlom kúsku zeme na Orave) sa rozhostila tma a ticho. Lampy na ulici, ktoré väčšinou aj tak nešli, nesvietili kvôli nedostatku životodarnej energie vo svojich kábloch. Stíchli všetky legálne, aj nelegálne dielne. Deti, inak neskazené sociálnymi sieťami, sa prekvapene obzerali po okolí, kvôli tomu že bodové LED osvetlenie v ich nadupaných domoch prestalo ostro osvetľovať všetko, čo ich rodičia nahanobili.

Sedem hodín a tridsaťdva minút
Začal mi vibrovať telefón."Kde si ?" ozvalo sa. Začali ma hľadať dosť neskoro.

Sedem hodín a štyridsaťpäť minút
So závanom studenej zimy a tmy som vošla do obradnej siene. Všade samé sviečky. Zatiahnuté závesy dodávali tomu ponurému miestu ešte strašidelnejší charakter. Na lesklej platni s uhlopriečkou 102 cm sa určite pomaly začínali tvoriť pavučiny. Z fotografií sa na mňa dívali zdeformované tváre, ktoré kvôli mihotavému svetlu sviečok vyzerali ako z hororu.

Sedem hodín a štyridsaťsedem minút
Začali sme kontrolovať zásoby jedla. Počítame ako dlho vydržíme s momentálnym stavom na sklade, ak táto večná tma zima nikdy nezmizne.

Sedem hodín a štyridsaťosem minút
"Čo budeme robiť, keď nám dôjdu zásoby jedla ?" opýtal sa chlapec veliteľky ležiacej na pohovke.
"Ešte stále je tu dosť ľudí na zjedenie" odpovedala som mu hrôzostrašným hlasom. Ďalší chlapec, ktorý sedel neďaleko odo mňa sa posunul bližšie k dverám.
"A potom ? Potom nasleduje recyklácia," odpovedal si sám.

Sedem hodín a päťdesiat minút
Začína nám to tu liezť na hlavu...

Upadla som do bezsenného spánku. Ale len do chvíle keď elektrina naskočila a chlapec sediaci pri dverách sa s očividnou úľavou vybral na toaletu.

Veci ktoré sme počas výpadku elektriny robili : rozprávali sa, tancovali, spievali, hrali na harmonike, rozprávali si vtipy, čítali si z knihy Volanie divočiny, hľadali zápalky, hľadali náhradné baterky, kričali pri zjavení sa obludy (ktorá bola náš vlastný otec), utekali k oknu, pozerali sa von a rozmýšľali prečo je tam tak vidno.



 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Chatboards Chatboards | Web | 3. prosince 2017 v 12:13 | Reagovat

Článek má pro mně opravud hlubokou myšlenku. :) Díky za jeho sepsání. Doufám, že si článek najdou i jiný lidé, kteří ho případně ocení také. :-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama