Lesamáj

23. května 2018 v 20:16 | Sciptula
Myslela som si že je to safe. Že mám konečne v živote niekoho, pri kom nemusím riešiť prízemnosť toho čo hýbe svetom. Niekoho pri kom som mohla byť skutočná. Pýtala som sa na veci, na ktoré som chcela poznať odpovede, bez vedľajších úmyslov. To čo mu pripadalo ako psychologická hra, bolo niečím iným.
Pozerala som sa a videla som minulý rok. Miesto ktoré pevne patrilo niekomu inému a ja som bola náhodný okolopočúvajúci. Nesnažila som sa zaujať to čím mohla byť. Nesnažila som sa o nič, lebo som videla a vedela že to nemá budúcnosť.
Rozprával a ja som nesúhlasila. No pritom mal pravdu. Nie vo všetkom . A to čo bolo iné, nemalo šancu byť.

Aká naivita.

Svetlá ma úplne pohltili. Bola som po niečom smädná no čaša neprichádzala. Cítila som sa tak plná, no pritom bolo moje vnútro kŕčovito stiahnuté. Všetko je len prelud a ilúzia. Všetko čo sa ma dotýkalo pulzovalo sebe vlastným spôsobom a ja som nemala právo poznať čo je skutočnosť. Prítomnosť neexistovala. Chvíľa ktorú som žila umierala nádychom. Všetko bolo minulosťou. Budúcnosť ešte ani nestihla prísť a už bolo príliš neskoro na vnímanie toho čo mohla priniesť.
Ruky mi vyletelik nebu, smerom k miestu pocitu, o ktorom som sa bála premýšľať. Bála som sa že by ma beznádej pohltila spôsobom, z ktorého niet návratu. Lebo Ona odišla preto, lebo premýšľala až príliš. Nie každý je tak odvážny ba priam hlúpy, že by dokázal vyskočiť.

Vyskočiť z výšky do nížky toho vákua, kde nie je nič, no pritom všetko.

Topánky bez tvárí boli všade naokolo. Potkýnala som sa trávou, ktorá jediná mi bránila vzlietnuť.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama